THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
MOST PRECIOUS BLOOD sú takou dokonalou ”New York City Hardcore Band”, až je to podozrivé. Demonahrávky majú zásadne na kazetách (No CD-R!), koncertujú tak často, že i BLACK FLAG by bledli závisťou, nosia tie správne tričká, chodia iba do správnych klubov, podporujú správne organizácie na ochranu zvierat, na rukách im nechýbajú straight edge krížiky... sú jednoducho takí správni, až je to kŕčovité.
Každý mladý hudobník by sa mal snažiť prísť s niečím aspoň trochu novým. Keď už nechce priamo napádať všetko to, čo tu bolo pred ním, mal by svoje korene (a obľúbenú hudbu vôbec) spomínať čo najmenej a čo najdecentnejšie.
Keď kedysi v roku 1996 vyhlásil MARILYN MANSON, že sa mu páči album „Undisputed Attitude“, pochybujem, že to malo za následok masový záujem jeho priaznivcov o všetky dosky od SLAYER. Iné je to však s MOST PRECIOUS BLOOD. Tí totiž svojich hrdinov ako AGNOSTIC FRONT, MADBALL, SICK OF IT ALL či CRO-MAGS zbožňujú priam nezdravým spôsobom. Až to hraničí s momentom, v ktorom si každý triezvo uvažujúci fanúšik povie: „A prečo by som mal vlastne počúvať práve vás a nie vašich starších kolegov, ktorých tak bezhranične adorujete?“.
Nie, nechcem tu upierať právo MOST PRECIOUS BLOOD na existenciu a už vôbec nie rozoberať komplikovanú problematiku originality a epigónov v rockovej hudbe a umení všeobecne. Pri týchto pánoch a dáme z Brooklynu to však nejde aspoň nenadhodiť.
Na extrémne krátkej platni „Our Lady of Annihilation“ naozaj nenájdete nič nové. Za tých 27 minút si mnohí našťastie ani nestihnú všimnúť, akí zúfalo nenápadití sú gitaristi Justin Brannan a Rachel. Ten druhý zaujme aspoň tým, že je žena. Konkrétne ten typ ženy, ktorá vám rozmláti hubu, keď jej svoju priazeň dáte najavo tradičným spôsobom. Aspoň že nemá potetované takmer celé telo ako jej kolegyňa zo žánrovo spriaznených WALLS OF JERICHO. Pokérovaná plocha tela tej nešťastnice sa už totiž pohybuje v medziach konkurujúcich jednému nitrianskemu asociálovi, ktorému nikto nepovie inak ako Tapeta.
Apropo tetovanie. Fanúšikovia a muzikanti v žánri zvanom hardcore sú v tomto smere naozaj fascinujúci. Vety a slovné spojenia, ktoré sú pre normálneho jedinca také samozrejmé, že ich nepotrebuje ani vyslovovať, nieto ešte písať, si títo dobrodruhovia s obľubou zvečňujú na svojej pokožke. Nápis „Obetujem sa pre tých, ktorých mám rád“, ktorý zdobí brušnú časť tela hudobníkov a nejedného priaznivca MOST PRECIOUS BLOOD, má asi takú výpovednú hodnotu ako „Budem pravidelne vdychovať kyslík a vydychovať oxid uhličitý“. Len s tým rozdielom, že to druhé by s chemickými značkami vyzeralo oveľa coolovejšie.
Aby som to teda zhrnul, MOST PRECIOUS BLOOD predvádzajú na svojej novinke, ktorá vyšla v Štátoch v novembri minulého roku a k nám do Európy prichádza v týchto dňoch, hardcore starej školy. Majú výborný zvuk, strhujúcu energiu, naživo určite všetko zvalcujú. Najzaujímavejší sú v momentoch, keď sa im podarí vystrihnúť melodický refrén – stalo sa tak v dvoch skladbách, „Quiet Pattern“ a „Your Picture Hung Itself“. „Temná a depresívna estetika kapiel SISTERS OF MERCY a THE CURE“ však naozaj zostane iba zbožným želaním v biografii našich NYHC stars.
Texty MOST PRECIOUS BLOOD sú miestami naozaj zaujímavé. Za prečítanie rozhodne stojí skladba „So Typical My Heart“ alebo výborná „Why Hyenas Laugh“.
Ak frčíte na americkom hardcore, MOST PRECIOUS BLOOD si určite zožeňte. Budú kvalitným prírastkom do zbierky. Ak si však zo všetkých žánrov vyberáte iba smotánku, za ostatných 12 mesiacov vám v pohode stačí HATEBREED a ich skvost „The Rise Of Brutality“.
Tak mi v tejto súvislosti napadá, kto vie, kde je koniec chlapcom z okolia Bratislavy, ktorí si hovorili ATRIA. V roku 1998 predvádzali na svojej doske „DL Style“ porovnateľne kvalitnú a zaujímavú muziku, ako teraz po šiestich rokoch vychytení MOST PRECIOUS BLOOD. Treba sa však narodiť na správnom mieste a to sa mládencom zo Slovenska nepodarilo. Dunajská Lužná veru nie je Brooklyn.
P.S.: Na CD „Our Lady of Annihilation“ nechýba ani video k úvodnému songu „The Great Red Shift“ a tiež krátky dokument z jeho nakrúcania. Kto tipuje, že sa točilo pod Brooklynským mostom, má malé bezvýznamné plus za správnu odpoveď!
Ak milujete NYHC a už vás nebaví stále dokola točiť staré dosky od SICK OF IT ALL, AGNOSTIC FRONT či CRO-MAGS, zožeňte si túto od mladých MOST PRECIOUS BLOOD. Urobí vám radosť. Alebo že by to bolo všetko úplne inak?
5,5 / 10
Justin Brannan
- gitara
Rob Fusco
- spev
Sean McCann
- bicie
Matt Miller
- basgitara
Rachel
- gitara, spev
1. The Great Red Shift
2. Collusionist
3. Quiet Pattern
4. Growing Square Eyes
5. Your Picture Hung Itself
6. Funeral Photography
7. Life During Wartime
8. It Runs In The Blood
9. So Typical My Heart
10. Why Hyenas Laugh
11. Closure
Our Lady Of Annihilation (2003)
Nothing In Vain (2001)
Vydáno: 2003
Vydavatel: Trustkill Records / Roadrunner Records
Stopáž: 26:56
Produkce: Dean Baltulonis a MOST PRECIOUS BLOOD
Studio: Atomic Studio, Brooklyn, NY
-bez slovního hodnocení-
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.